0905 528 882enlap@enlap.sk

Ako som v 11-tich rokoch objavila nielen čaro Malty, ale aj angličtiny

„Predstavte si poslať 11-ročné dieťa do cudzej krajiny. Bez rodičov, bez priateľov, bez rodnej reči a dokonca na celý mesiac. Trúfli by ste si? Ponúkam Vám svoj pohľad na vec. Práve ja som to dieťa, ktoré to zažilo.“
 
Ahojte. Volám sa Saša a prvý raz som sa s angličtinou stretla už v škôlke. Základy sme sa učili skutočne hravou formou a dnes si už ako rodič uvedomujem vzácnosť  tejto formy výučby, ktorá prebiehala za mojich čias bezplatne.
Teraz som už dospelá, ale s odstupom času by som Vám chcela priblížiť zážitky z môjho študijného pobytu na Malte. Rada na to obdobie doteraz spomínam.


Prvýkrát som tu ochutnala surového morského ježka. Pán v pruhovanom tričku ich na pláži rozkrajoval a keďže sa okolo neho vytvoril hlúčik ľudí, aj ja som bola zvedavá. Chlapci sa samozrejme vyťahovali, že ježka ochutnali, tak som nechcela zaostávať. Avšak chlapci klamali a neskôr ma považovali za hrdinku, keď som sa pochválila, že som ježka okúsila. Chutil ako ryba a mäso mal oranžovej farby.

Keď som nastúpila do základnej školy, vedela som povedať len zopár anglických viet, ktoré som si priniesla zo škôlky. Zahájením seriózneho štúdia som však okamžite na všetko zabudla. Moja “úroveň“ angličtiny rapídne klesla. Povedala by som rovno na bod mrazu. Neskôr ma potrápilo osemročné bilingválne gymnázium. Keď som však ako 11-ročná dostávala samé trojky a štvorky z anglického jazyka, rozhodli sa moji rodičia ukončiť toto trápenie. Jednohlasne odsúhlasili, že Saška pôjde na jazykový pobyt na Maltu.

Píše sa rok 1998. Nebudem klamať, ak poviem, že ešte teraz si spomínam na ten silný zvieravý pocit v žalúdku, v ktorom sa striedala neistota a strach s očakávaním nového dobrodružstva. S myšlienkou byť niekde v cudzom prostredí úplne sama som zaspávala už týždeň pred odletom. Úprimne, zámer mojich rodičov poslať ma na jazykový pobyt sa mi spočiatku vôbec nepáčil. Bála som sa. Prirodzene. Jazykový pobyt mi sprostredkovali rodičia. Hovoríte si, odkiaľ na to vzali odvahu?


Nevynechala som jedinú možnosť kúpania v mori.

Moji rodičia vedeli do čoho idú. V tom čase mali svoju jazykovú školu pre dospelých a jazykovým kurzom v zahraničí sa venovali už začiatkom 90-tych rokov, kedy to bola na Slovensku úplná novinka. Maltu navštívili niekoľkokrát, preto svojmu rozhodnutiu úplne dôverovali. A pomaly tou dôverou nakazili aj mňa.

Na ostrov som letela večer. Predo mnou v lietadle sedel chlapec so slúchadlami na ušiach. S hrôzou v očiach som mu ukazovala obrázok znázorňujúci zakázané Ear device na palube lietadla. Nevedela som mu to povedať po anglicky.

Keďže som bola dieťa, aerolinky pre mňa zabezpečili asistenčnú službu, viac sa dozviete TU. Pracovníčka aeroliniek ma bezpečne “odovzdala“ pracovníkovi školy, pánovi v stredných rokoch, ktorý už držal tabuľku s mojím menom a logom jazykovej školy NSTS.
Cestou z letiska do rodiny som mala tú česť vidieť nočnú Maltu. Nepáčila sa mi. Pôsobila na mňa ako cigánska dedinka. Podľa mňa tento môj dojem umocnili nahusto osadené učupené domy s rovnými strechami a osvetlenie.

Celý čas som premýšľala nad tým, ako pozdravím svoju hostiteľskú rodinu a predstavím sa. Samozrejme, po príchode som ihneď na všetko zabudla a namiesto „Dobrý večer“ som povedala „Dobré ráno“. Vidíte, čo všetko dokáže spôsobiť stres?

Pani domáca ma privítala, vysvetlila mi základné veci, ukázala dom a dala mi od neho kľúč. Taktiež som ako študentka dostala Welcome pack - uvítací balíček z jazykovej školy NSTSs dôležitými informáciami o Malte, ostrove atď. V ten večer ma ešte pani domu predstavila rodine a v neposlednej rade mojej spolubývajúcej Matilde, staršiemu dievčaťu z Francúzska.


Hosťovská mama a moja sestra na mesiac.

Rodinný dom bol skutočne veľký a priestranný. Dokázal v ňom bez problémov prebývať jeden dospelý pár, ich deti a aj študenti zo zahraničia. Mala som nesmiernu radosť aj zo štvornohého psieho obyvateľa a ihriska na predzáhradke. Na ňom som strávila večery a víkendy plné hier s dcérami hostiteľov.

Moja rodina bola jednoducho skvelá. Som rada, že som žila práve u nich. Ich najmladšia dcérka mala 6 rokov a keďže na Malte je druhým oficiálnym jazykom angličtina, už v tomto veku ňou plynule hovorila. Veľa času som trávila práve s ňou. Staršia sestra nám vždy pripravila počas pozerania TV pukance, a spolu sme zažili taktiež príjemné a veselé chvíle. Zvláštnosťou bol 17-ročný Keat, ktorý so mnou a ani so svojimi sestrami netrávil mnoho času. Avšak, priznajme si, čo by s nami robil?

Raňajky a večere sme vždy jedávali všetci spolu sediac za jedným veľkým stolom. Zaujímavosťou je, že od začiatku som sedávala za vrchstolom. Okamžite ma začlenili do rodiny ako svoje ďalšie dieťa a hosťovská mama mi varila moje obľúbené jedlá. Aj hráškovú pizzu, tú som milovala.


Spätne si uvedomujem, že som bola tak trochu aj babysitter, ale vážne iba trošku

Cez týždeň som sa v dome zdržiavala minimálne. Celé dni som trávila v škole a prichádzala až na večeru. Keď som netrávila víkendy celodennými výletmi organizovanými školou, tak ma rodina vzala vždy na nejaké podujatie alebo festival. Okrem mňa a Matilde boli v rodine ubytované pár dní aj dve študentky z Nemecka. Najzábavnejšie bolo sledovať, keď si za stôl pri večeri zasadlo 7 detí.


Moja verná kamoška.

Prvý deň ma do školy odprevadil hosťovský otec. Ďalšie dni som chodila do školy buď s Matilde, alebo sama. Škola bola vzdialená viac ako pol hodinu cesty pešo. Zamrznutá voda vo fľaši, ktorou ma vždy ráno vybavila hosťovská mama, sa cestou do školy spolovice roztopila. Taká je v lete Malta... suchá a horúca.

Ak nechcete, aby sa Vaše dieťa veľa nachodilo, rezidenčný kurz by mohol byť prijateľnejšou voľbou. Spomínam si na jeden telefonát, kedy sa mi mamička sťažovala, že jej syn musí každý deň chodiť do školy 15 minút peši a v tej horúčave je to pre neho neznesiteľné. Vtedy som si spomenula na svoju 30-minútovku a hneď som mamičku upokojila, že je to veľký luxus.


Pilne študujem

Priestrannosť školy ma ohúrila, až natoľko, že som prvý deň bola naozaj zmätená a nevedela sa zorientovať. Hneď za vstupnými dverami sa však nachádzala (a stále ju tam nájdete) recepcia, takže zamestnanci školy ma ihneď nasmerovali a ja som si mohla ísť napísať test na zistenie jazykovej úrovne a zoznámiť sa s mojimi spolužiakmi.

Môj prvý učiteľ sa volal Louis a hrdo môžem vyhlásiť, že to bol Pán učiteľ. Perfektný pedagóg, ktorý ma veľa naučil. Aj z fotky srší moja spokojnosť. Posledný týždeň sa učitelia menili, z čoho som ako zástanca určitých istôt nebola nadšená, ale vďaka tejto zmene som spoznala viacerých ďalších učiteľov a nových kamarátov. Takže ju nakoniec hodnotím pozitívne. S odstupom času sa všetky rozhodnutia začnú javiť ako užitočné.


S Pánom učiteľom Louisom.

Programy jazykových kurzov pre deti a mládež boli v roku 1998 ešte len v plienkach. Malta sa však pomaly pripravovala na veľký jazykový a turistický boom. Dnes sú programy jazykových škôl prepracovanejšie a na prvom mieste je tiež bezpečnosť a starostlivosť o deti. Niektoré kurzy zabezpečujú nepretržitý dohľad nad študujúcimi deťmi.

Jazykové školy na Malte sa skutočne vypracovali na špičku v odbore. Samozrejme, problém sa môže vyskytnúť, ale ten treba okamžite riešiť so školou alebo agentúrou. Všetko sa dá napraviť k spokojnosti študenta a jeho rodiny, len treba jednať. 


Na obrázku je slečna Jean, ktorá sa starala o mimoškolský program.

Popoludnie pri mori som si nenechala ujsť ani jediný raz. Na pláž sme sa zo školy dostali v priebehu 15-tich minút a večer som sa vždy odviezla domov autobusom. Autobusová stanica bola neďaleko pláže, takže presun som zvládla ľavou zadnou. Prvýkrát mi trasu ukázala Matilde, potom som už chodievala sama. Starší študenti mali najmä večer ešte ďalší mimoškolský program, my mladší sme sa vždy odobrali domov.

Mojimi najbližšími kamarátmi boli súrodenci zo Srbska, Mentor a Vlóra. S nimi som trávila najviac času. Často som po škole išla s Vlórou k jej hostiteľskej rodine, pretože to bolo po ceste k moru. Ku škole síce bývala bližšie, ale žila v byte. Vtedy som ocenila svoj domček so záhradkou a oželela dlhšie cestovanie.

Jeden víkend sme absolvovali výlet na opačnej strane ostrova. A vtedy sa mi stala prvá a zároveň posledná nepríjemná vec na Malte. Mňa a ešte jedného učiteľa okradli. V obľúbenom ruksaku som mala tesne pred odletom kúpené nové oblečenie od maminky, ktoré ešte voňalo domovom. Bolo mi to naozaj ľúto. Okrem oblečenia som tam mala hodinky, fotoaparát a kľúče od hostiteľskej rodiny. V tej dobe našťastie existovali negatívy, ktoré mi ostali, a doklady boli bezpečne uložené u rodiny v dome. Ak by som už vtedy mala mobil, tiež by určite padol za obeť. Našťastie vtedy sa mobily ešte “nenosili“.

Na druhý deň mi učiteľ André, ktorému taktiež ukradli veci, doniesol môj ruksak, ktorý našiel odhodený neďaleko pláže. Taká som bola šťastná, ale samozrejme, v ruksaku okrem oblečenia a kľúčov nič viac neostalo. Bol to môj jediný negatívny zážitok z Malty, ale v podstate aj veľmi poučný a výchovný.

Môj pobyt na Malte hodnotím ako jeden z najlepšie strávených letných mesiacov. Veľa som sa naučila nielen z jazyka, ale aj zo života. Dodnes čerpám práve z týchto spomienok, zážitkov a skúseností. Po návrate domov som bola oveľa samostatnejšia, zodpovednejšia a verím, že aj o niečo múdrejšia.

V angličtine som sa zorientovala a to, čo mi predtým robilo problém, som omnoho lepšie zvládala. Navyše som perfektne čítala, rozšírila a obohatila si slovnú zásobu, rozumela skladbe viet a bez problémov tvorila otázky.
Začiatky neboli ľahké, neraz som si aj poplakala, ale ubehol týždeň a začala som si to naplno užívať. Každý deň som si statočne z kalendára odškrtávala deň za dňom a tešila sa na rodičov a svojho psa. Moji rodičia rešpektovali fakt, že som sama v cudzej krajine a nevolali mi každý deň. Nechceli ma zbytočne rozrušovať. Dennodennými telefonátmi by mi iba viac ubližovali.


Moja izbička. Petra Andreho som teda nemala v láske, ale cítila som sa v nej úžasne

Po čase som sa na Maltu vrátila, ale už bola iná, v mojich očiach krásna a s nádhernými kostolmi, plážami a spletitou históriou. Hoci pre niekoho môže byť Malta južanským, špinavým ostrovom, preplneným turistami, v mojom srdci má špeciálne nenahraditeľné miesto. Stala sa mojím nezameniteľným odrazovým mostíkom. Za dôležité na ďalšej ceste životom považujem aj to, že moja prvá skúsenosť so zahraničím bola nadmieru pozitívna. Čas ubehol a zo mňa je rodič.

Z pohľadu 11-ročnej študentky a zároveň rodiča mám pre Vás nasledovné rady:
  • Nebojte sa poslať svoje deti na jazykový kurz do zahraničia.
  • Ak ich už pošlete, nevolajte im každý deň, ale maximálne každý štvrtý, piaty...
  • Dajte dieťaťu šancu na jazykový pobyt, zvládne to, dôverujte mu.
  • Dieťa ocení Vašu dôveru a bude hrdé, že to zvládlo.
  • Dnes sú kurzy pre deti a mládež prepracovanejšie. Vaše maloleté dieťa bude pod 24-hodinovým dozorom, najmä v rezidenčnom kurze.
  • Dieťa sa po návrate stane samostatnejším, zodpovednejším a sebavedomejším.
  • Cestovanie a spoznávanie iných národností a kultúr obohatí Vaše deti o tak nevyhnutný rozhľad a otvorenosť.
  • Dieťa bude z jazykového pobytu čerpať ešte veľa rokov, ak nie celý život.
  • Vyššie uvedené zavŕši zdokonalenie sa v cudzom jazyku.
  • Ak si myslíte, že to Vaše dieťa nezvládne, choďte s ním. Cez deň sa môžete túlať po meste, prechádzať sa po pláži, kým Vaše dieťa bude spokojne v škole študovať.
 
Malá pikoška na záver. Na jednej vzdelávacej konferencii som sa dozvedela, že na Malte je viac jazykových škôl ako v Austrálii. Na Malte je ich skutočne neúrekom, a preto sa pri výbere jazykovej školy riaďte akreditáciami a členstvami školy.
 
A vedzte, že:  Bez jazyka ako bez jazyka.
 
S úctou
Alexandra
Bývalá žiačka a účastníčka jazykového pobytu na Malte.

Späť hore